Dnes toto územie patrí z prevažnej časti Chorvátsku, malá časť aj Bosne a Hercegovine (okolie Neumu) a potom Čiernej Hore. Celé územie je zamerané predovšetkým na turizmus, ktorý je hlavným zdrojom príjmov. Priemysel tu nie je takmer žiadny, k poľnohospodárskej výrobe sa využíva predovšetkým oblasť ústia rieky Neretvy.
Približne okolo roku 1200 pred Kristom, v dobe bronzovej prišli na územie dnešnej Dalmácie a Istrie ilýrskej kmene. Jedným z najvýznamnejších bol kmeň Dalmati, podľa ktorého bolo neskôr územie nazvané.
Od 4. storočí pred Kristom sa na tomto území usadzovali prvej gréckej kmene a zakladali významné obchodné osady (Tragurion - dnešný Trogir, Pharos - dnešný Hvar a iné). Rimania prenikali stále južnejšie po pobreží Jadranu a od 3. storočí pred Kristom si podmanili oblasti ovládanej Grékmi i Ilyrov. Územie sa stáva rímskou kolóniou Ilyria sa správnym strediskom Salona (v blízkosti dnešného Splitu). Táto osada sa neskôr, za cisára Diokleciána, stala dokonca mocenským centrom Ríše rímskej.
V 6. storočí n. l., po rozpade Rímskej ríše sa dostávajú na území dnešnej Dalmácie Slovania. V období sťahovania národov trpelo území neustálymi zmenami mocenských pomerov hospodársky i kultúrne. Cez všetky unáhlené mocenské zmeny nebola hlboko vžitá rímska kultúra vytrhnutá. Predovšetkým cirkev a šľachta v mestách zaisťovala v tomto období kontinuitu, hospodársku a politickú stabilitu. Vďaka tomu sa tu nikdy celkom nepodarilo Byzancii presadiť svoj vplyv. Oblasť bola ale neustále nárazníkovým pásmom po rozštiepení cirkve na západnú a východnú. Boje o moc medzi prívržencami pápeža a byzantského cisára sa odohrávali veľmi často práve tu.
V 10. storočí sa v politických hrách dostáva do popredia slovanský kmeň Chorvátov, a to predovšetkým po korunovácii Tomislava rímskym delegátom kúrie. Tu je základ prvého chorvátskeho štátneho útvaru. Ovšem v úplne inej podobe ako ho poznáme dnes. Bohatá pobrežná mestá si zachovávala svojbytnosť. V 11. storočí Krešimir IV. založil na pobreží niekoľko nových miest, pretože chcel potlačiť nadvládu starých rímskych sídiel. Mocenskú nestabilitu na území vyriešili spojením s Uhorským kráľovstvom. Na prelome 12. a 13. storočí nestability využíva v tej dobe silná Benátska republika na presadzovanie svojich záujmov na pobreží Jadranu. Získavajú vládu nad Zadarom a veľkou časťou pobrežia.
Na začiatku 13. storočí Benátky kontrolujú veľkú časť jadranského pobrežia a využívajú ho k bohatému obchodu s Orientom. V roku 1409 Uhry predali Benátkam aj územia, ktoré patrilo k Uhorskému kráľovstvu na základe spojenie z konca 12. stor. Správa provincie úplne prechádza do benátskych rúk, sú vymenovaní benátski miestodržiaci, ktorí majú dohliadať predovšetkým na to, aby zisky z územia plynuli do Benátok. Hoci sa v oblasti významne investuje, Dalmácia z toho nemá veľký úžitok. Tiež tejto skutočnosti dnes vďačíme za zachovalou stredovekou podobu niektorých dnešných pobrežných miest. Zmena nastáva až po roku 1797, kedy Benátky obsadil Napoleon a Benátska republika zanikla. Územie sa mohlo začať hospodársky rozvíjať.
Po napoleonskom ťažení bola Dalmácia prisúdená na viedenskom kongrese ako korunná zeme Rakúsku. Noví "vlastníci" podporujú rozvoj hospodárskej a dopravnej infraštruktúry na pobreží Jadranu tak, aby územie bolo "pripútané" k korunným krajinám. Aj keď v roku 1867 chorvátske vnútrozemie pripadne opäť Uhorsku, Dalmácia zostáva až do roku 1918 súčasťou Rakúska-Uhorska sa strediskom v Zadare. Pobrežné mestá ako Zadar, Split či Dubrovník sa stávajú prosperujúcimi priemyselnými mestami s novou výstavbou a bohatým kultúrnym životom. Vďaka dobrému železničnému a palubnému spojeniu začínajú oblasť využívať aj bohatí ľudia na rekreáciu. Ako v celej Európe i tu sa rodia nové národné uvedomenie a myšlienky na národné sebaurčenie a samostatnosť. Dochádza k vytvoreniu nového slovanského jazyka na Balkáne - srbochorvátčina. (Ljudevit Gaj - chorvát, Vuk Karadžič - srb). Volanie po samostatnosti a odpor proti Rakúsku-Uhorsku začal opäť silnieť v roku 1878, kedy Čierna Hora ako prvý slovanský štát vyhlásila samostatnosť.
Dalmácia sa stala po 1. svetovej vojne súčasťou štátneho útvaru "štát SHS", kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. V čase 2. svetovej vojny potom patrila pod fašistický stať Chorvátsko. V roku 1945 dochádza k obnoveniu jihoslovanského štátu, ako federatívnej republiky socialistický orientované, pod menom Juhoslávie. V jej čele do roku 1980 stojí Josip Broz Tito.
Predovšetkým v 60. a 70. rokoch je budovaná v Dalmácii turistická infraštruktúra, ktorá prináša Juhoslávii potrebné devízy. Po Titově smrti a rozpadu centrálnej moci došlo k destabilizácii mnohonárodnostného štátu a šírenie separatizmu. K tomu prispievali predovšetkým veľké rozdiely v hospodárskej vyspelosti a úrovni jednotlivých federatívnych republík.
V rokoch 1991 - 1995 je územie Dalmácie zasiahnuté operáciami vojny na Balkáne, po ktorej skončení vzniklo niekoľko nových štátnych útvarov (Slovinsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Macedónsko a Čierna hora). Dalmácia sa stala súčasťou nového suverénneho štátu Chorvátsko. Do roku 2000 sa tento mladý štát pod vedením prezidenta Franjo Tudžmana dostáva do stále väčšej medzinárodnej izolácie. Od roku 2000 je možné pozorovať proces demokratizácie, ktorý s väčšími či menšími problémami prebieha v krajine doteraz.
Slunné Dalmácii v štátnom znaku Chorvátska patrí prostredná časť "korunky", ktorá predstavuje tri žlté (zlaté) hlavy levhartov (niekedy považované za hlavy levov či rysov) vo svetlomodrom poli.
Vyberte si zo širokej ponuky apartmánov po celom pobreží Chorvátska!
