 |  |
| Mesto Korčula | Tvrz Forteca nad mestom Korčula |
Ostrov bol súčasťou rímskej dalmatínskej provincie až do sťahovania národov. Na začiatku 7. storočia sem prišli Slovania, pravdepodobne kvôli inváziám Avarov. Keď začali barbari osídľovať pobrežie, musel taliansky ľud hľadať útočisko na ostrovoch. Slovanskí emigranti utekajúci z vnútrozemia získali kontrolu nad oblasťou ústia rieky Neretvy do Jadranského mora, rovnako ako nad ostrovom Korčula, ktorý ústie rieky chránil.
V 9. storočí začali Slovania prijímať kresťanstvo, avšak k obyvateľom ostrova sa dostalo až o niečo neskôr. Z toho dôvodu boli ostrovania v ranom stredoveku priraďovaní k príslušníkom Paganského principátu (krajina Pagani). Významným prvkom bolo pirátstvo v Jadranskom mori. Benátski kupci boli spočiatku ochotní platiť ročné poplatky za bezpečnosť svojich lodí pred neslávne známymi Neretvanskými pirátmi. V rokoch 927 až 960 bol ostrov pod vládou princa Čáslava Kolonimiroviće. Neskôr bol krátko pod vládou Byzancie.
Okolo roku 1000 sa tu prvýkrát objavili Benátčania, ktorí od tej doby využili každú príležitosť, aby ostrov ovládli, hoci museli na čas ustúpiť a vzdať sa vlády nad ním. V 12. storočí bola Korčula dobytá benátskym šľachticom Peponem Zorzim a pripojená k Benátskej republike. Avšak od tejto doby začala Korčula pôsobiť ako nezávislý ostrov, aspoň čo sa týka vnútorných záležitostí.
Do histórie ostrova vstúpila námorná bitka, ku ktorej došlo medzi Benátčanmi a Janovčanmi v r. 1298, ktorá skončila porážkou Benátčanov. Podľa tradície bol v tejto bitke Janovčanmi zajatý tiež korčulanský občan, cestovateľ Marco Polo, ktorý potom v Janovskom väzení nadiktoval svoj slávny cestopis do krajín Ďalekého východu. Benátky potom po mnoho desaťročí súperili s Janovom o nadvládu nad Jadranom. Víťazom sa stali Benátky a v roku 1420 sa Korčula dostala pod zvrchovanosť Benátok na dlhých 380 rokov. Po páde a zrušení Benátskej republiky sa nástupníckou mocnosťou stalo Rakúsko, ktoré ovládalo ostrov až do r. 1918.
Počas prvej svetovej vojny bol ostrov Londýnskou zmluvou spolu s ďalšími územnými ziskami prisľúbený Taliansku za to, že sa Taliansko pridá na stranu Británie a Francúzska. Po vojne (roku 1918) sa však Korčula stala, spolu so zvyškom Dalmácie, súčasťou Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov. A ďalej potom súčasťou všetkých následníckych štátnych útvarov na tomto území. Po roku 1991 sa ostrov stal súčasťou nezávislej Chorvátskej republiky.
Ale boli to práve Benátky, ktoré celému ostrovu vtlačili svoj typický ráz a kolorit. Miesta na ostrove, predovšetkým však hlavné mesto Korčula, si zachovali takmer nedotknutý starobylý pôvodný ráz a mimoriadne hodnotné staviteľské a kultúrno historické pamiatky. Postavenie Korčuly a jej význam v cestovnom ruchu jadranského prímoria potvrdzuje skutočnosť, že je po Dubrovníku najnavštevovanejším miestom v tejto oblasti.
