Základný materiál však pochádzal z bezprostrednej blízkosti. Biely vápenec bol dopravený z ostrova Brač a časť aj zo Segetu neďaleko Trogiru. Tehly sa vyrábali v dielňach v okolí. Stavba ako celok nemala priamy vzor vo vtedajšej rímskej architektúre. Jej originalita vychádza zo základnej funkcie a prispôsobenia sa polohe. Unikátna stavba v sebe spája prvky pevnostného hradu s luxusom antickej vily. Mohutné steny silné 2 m boli spevnené 16 vežami. Brány (zlatá, bronzová, strieborná a železná) označujú zároveň konce oboch hlavných os. V súčasnej dobe sa jedná o najlepšie zachovanú stavbu antického pôvodu na území Chorvátska. V priebehu 5. a 6. storočia sa palác stal obytným priestorom a dnes je srdcom Splitu s cca 280 obytnými domami. Komplex prechádza neustálou rekonštrukciou, priestory sú využívané ku galerijnej činnosti, koncertom a ďalším kultúrnym akciám.
Palác pripomínal typický rímsky vojenský tábor. Vonkajšie múry paláca sú takmer pravouhlé a veže v rohoch paláca nasledujú tradíciu vojenskej architektúry. Keďže bol palác vzdialený od najbližšieho veľkého mesta (Solinu) 6 km, bol ohraničený hradbami. Pôvodne existovali štyri vchody do paláca. Tri z pevniny a jeden z morskej strany. Celý priestor paláca bol rozdelený na dve časti. V severnej časti boli umiestnené budovy pre personál, vojsko a sklady, v južnej časti sa nachádzali objekty určené cisárskej rodine. Ani priečelia neboli rovnaké. Najreprezentatívnejšie bolo to južné, ktoré smerovalo k moru. V dolnej časti sa nachádzali malé otvory a tzv. Medená brána. Východné a západné priečelie bolo podobné a bez výzdoby. Tu sa nachádzala Strieborná a Železná brána. Na severnom priečelí bol hlavný vchod do paláca s dvojitou bránou - tzv. Zlatou bránou. Nad vchodom bol oblúk s výklenkami, v ktorých boli umiestnené sochy (pravdepodobne Jupitera a štyroch tetrarchov). Na križovatke dvoch hlavných ulíc cardo a decumanus sa nachádzal peristyl, otvorené miesto pred cisárovým sídlom, na ktorého ľavej strane sa nachádzalo cisárovo mauzóleum (dnes Katedrála sv. Dominia). Na pravej strane peristylu sa nachádzali tri chrámy, Jupiterov, Venušin a chrám Kybely.
Smrťou cisára Diokleciána v roku 316 život v paláci nevyhasol. Premeny začínajú už v prvých storočiach života paláca. Keďže bol majetkom rímskeho dvora, poskytoval útočisko členom cisárskej rodiny a najdôležitejšou udalosťou bolo zničenie Solinu na začiatku 6. storočia. Obyvateľstvo, ktoré bolo vyhnané našlo útočisko vnútri paláca a vtedy začína nový organizovaný mestský život.
V období stredoveku v 12. - 14. storočí dochádza k väčšiemu architektonickému rozvoju. Väčšina stredovekých domov zaplnila nielen rímsky palác, ale aj väčšiu časť voľného priestoru v uliciach. V tomto období začína tiež výstavba romantickej zvonice Katedrály sv. Dominia. Romantické umenie je zastúpené radou veľkých majstrov napr. Andrija Buvina, ktorý vyrobil drevené brány katedrály v 13. storočí alebo Juraja Dalmatinca, z ktorého dielne pochádzajú šľachtické paláce v duchu benátskej gotiky s náznakmi renesancie (palác rodiny Papalićových). V katedrále môžeme vidieť jeho dielo, oltár sv. Anastázie.
Diokleciánov palác nie je len antickou pamiatkou. Spoločne s neskoršou stredovekou dostavbou tvorí cenný archeologický, historický a umelecký komplex a preto bol v roku 1979 zapísaný na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO.
Podzemím Diokleciánovho paláca sa nazývajú podzemné priestory v najjužnejšej časti Starého mesta. Reč je o klenutých, väčších alebo menších vnútorných priestoroch a chodbách medzi nimi. Ich povrch je veľký ako osmina celého niekdajšieho paláca. Boli vytvorené počas stavby paláca. Ich priestory majú rozmanité tvary. Od bazilikálnych, po centrálne a pravouhlé. Ich steny slúžili ako základ cisárskym obytným budovám. Tvary ich priestorov sa pravdepodobne zhodovali s tvarom tých budov, ktoré zmizli výstavbou domov a ulíc Splitu v stredoveku. Pravdepodobne boli používané ako sklady, možno aj ako väzenie. Ich stredom vedie chodba, ktorá spája peristyl s Medenou bránou. Časom boli takmer úplne zasypané, ale vedomie o ich existencii neustále pretrvávalo (starý Splitský názov pre nich bol "grote"). Boli pokladané za väzenia, v ktorom cisár Dioklecián mučil kresťanov.
Niektorí podnikaví obyvatelia Splitu, ktorí mali domy nad nimi prebúravali ich klenby a pretvárali ich na svoje sklady - sklepné priestory. Ich vykopávanie začalo v 19. storočí a najväčšiu dynamiku malo v 50. rokoch 20. storočia. Dnes sú z väčšiny už odkryté. Západná časť sklepov sa dochovala v celom rozsahu a je takmer celá prístupná. Ich východná časť sa počas stredoveku čiastočne zrútila a hoci boli bezdôvodne zničené veľmi cenné stredoveké a neskôr stavané konštrukcie, tak aj tento diel je dnes z väčšej časti odkrytý a prístupný verejnosti. To, čo by sa možno malo považovať ako hodnota podzemia a v čom je Split jedinečný na svete, je fakt, že sa v ich dojemných, monumentálnych priestoroch už viac ako tisíc rokov nachádza živé tkanivo mesta. Podzemie sa dnes využíva ako atraktívne trhovisko a miesto pre rôzne expozície.
Viac informácií o meste Split.