Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.      

História Chorvátska

Územie dnešného Chorvátska bolo osídlené už v paleolitu - v staršej dobe kamennej, ako dokazujú niektoré nálezy. V neolitu, v mladšej dobe kamennej, prenikajú prví obyvatelia Prednej Ázie do prímorských oblastí. Zo strednej Európy v neskorej dobe bronzovej osídlili územie indoeurópskej ilýrskej kmene.

V piatom storočí pred naším letopočtom zvlášť vynikal kmeň Dalmátov, preslávený svojimi sady, vinohrady a predovšetkým získavaním soli. Vhodné pobreží im vzápätí umožnilo, aby sa stali dovednými moreplavci. Svoj tovar predávali Italikům, Keltom a ďalším kmeňom. Značný rozkvet Ilýrie vzbudil obavy Ríma, a tak tam roku 233 pred naším letopočtom poslali svoje vojská. Húževnatý odpor proti rímskej expanzii kládli nielen Dalmatové, ktorí úspešne bránili svoju nezávislosť do roku 23 pred naším letopočtom. Do 5. storočia nášho letopočtu je územie súčasťou ríše východorímskej. Rímska nadvláda pripravila Ilyrov o celý majetok, pôdu zabrali rímski veľkostatkári a z pôvodných obyvateľov sa stali otroci a nevoľníci. Istria sa však stala natoľko previazanú s Rímom, že v Poreči, Pule, Novigradu a Koperu boli zriadené prvé kresťanské diecézy. Ríša rímska sa po smrti cisára Theodosia roku 395 rozdelila na východnú a západnú časť, kam patrila i Istrie. Od konca piateho storočia osídľujú jadranské pobrežie Slovania. Miestnym roľníkom znížili na polovicu vyberané dávky a tým prirodzene získali svojich spojencov. Ničili cisárskej a otrokárskej statky a latifundie. Značná časť pôdy bola odňatá veľkým majiteľom a prešla do rúk slobodných poľnohospodárov. Na území si robila nárok aj Byzancia, a tak pravidelne dochádzalo k vojenským stretom v 6. až 9. storočiu. Germánski frankové v roku 788 ovládli Istrii, i keď stále zostávala formálne súčasťou Byzanské ríše.

Na konci 9. storočí vzniká Chorvátsky štát. Roku 925 bol chorvátsky knieža Tomislav vyhlásený kráľom. Zvláštne postavenie si v stredoveku udržoval Dubrovník /Ragusa/ a jeho okolie. Slovania po kríze i následnom hlbokom úpadku opäť zabezpečili rozkvet celej oblasti. Stali sa veľmi dobrými moreplavci, remeselníkmi a zdatnými obchodníkmi. V Chorvátsku sa v tej dobe už rozšírila slovanská abeceda - hlaholika, dochovali sa aj niektoré písomné pamiatky. Významných úspechov dosiahla architektúra, pevnostné aj cirkevné stavby vynikali monumentalitou a krásou. Chorvátski feudáli uznali západokřesťanskou cirkev za cirkev štátnu. V 11. a 12. storočiu benátska vláda svojvoľne stanovila obchodné clá na tovar dovážaný alebo vyvážaný z Dalmácie, zasahovala aj do politického života s cieľom obmedziť ich rozkvet. Na začiatku 13. storočí pomocou krížových výprav sa Benátkam podarilo dobiť Zadar a spolu s ním ovládnuť dalmatínske pobrežie. V tomto období si len Dubrovník zachoval samostatnosť aj napriek tomu, že musel uznať zvrchovanosť Byzancie alebo sicílskeho kráľa. V roku 1102 bolo Chorvátsko pripojené k Uhorsku personálnou úniou, Dubrovnícka mestská republika naďalej zostala samostatnou. V 13. až 15. storočí dosiahol Dubrovník a jeho priľahlé dŕžavy najväčšieho úspechu a vedúceho postavenia na pobreží Jadranského mora. V roku 1420 sa podarilo Benátskej republike obsadiť väčšinu jadranského pobrežia vrátane Istrie. Obdobie, kedy území bola pod benátskym znamením leva sv. Marka, znamenalo vrchol hospodárskeho a kultúrneho rozvoja väčšiny regiónu. Časť vnútrozemia však prešla pod nadvládu Habsburgovcov. Keď Osmanská ríša dobila území okolitých južných štátov, častými vojenskými výbojmi sa pokúšala nielen v Dalmácii prevziať nadvládu nad mestami, alebo získať tučné koristi. Napriek tomu sa v 15. a 16. storočí stáva celá oblasť veľmi prosperujúce. V tej dobe bol veľký rozvoj remesiel, zámorského obchodu, poľnohospodárstva, staviteľstva a umenia. Po objavení Ameriky a následných nových zámorských obchodných ciest do Ázie, poklesol záujem o oblasť Stredozemného mora. Tým dochádza k pozvoľnému úpadku hospodárstva jednotlivých prímorských štátov. Osmanská ríša v tej dobe získala časť Dalmácie až ku Splitu a prímorskou časť pod Velebitom Rakúsko-Uhorska. Nové pomery sa nepriaznivo prejavili v ďalšom vývoji, nedostatok finančných prostriedkov zastavil rozvoj kultúry a výstavby. Len Dubrovník si zachoval jedinečné postavenie, pretože v tej dobe slúžil ako bezpečná banka mnohým panovníkom, bojovníkom, obchodníkom a snáď aj pirátom. Veľké politické zmeny nastali Napoleonovým ťažením na jadranské pobrežie. Časť územia pripojil k Taliansku, Dalmácia prešla k Rakúsku.

V roku 1809 Napoleon založil Ilyrskou provincii, ktorej súčasťou bola Istria, Dalmácia po Boku Kotorskú vrátane Dubrovníka. Po Napoleonskom vojenskom neúspechu v Európe rozhodol viedenský kongres roku 1815 o pridelení celého územia Rakúsku. Rakúsko si svoju nadvládu udržalo nasledujúcich 100 rokov. Na spravovanom území bola úradná reč len nemčina a latinčina, ani v školách sa nesmelo vyučovať iným jazykom. Správa krajiny sa uskutočňovala podľa rakúskych zákonov, na ktoré dohliadali dosadení úradníci z Viedne. Napriek tomu došlo k reforme a rozvoju celej oblasti. Stavali sa školy, prístavy, lodenice, priemyselné továrne, cesty a železničné trate. Na miestne obyvateľstvo vzhľadom na ich negramotnosti ostali len podradné práce, napriek tomu hospodárska revolúcia v 19. storočí priaznivo ovplyvnila život mestského i vidieckeho obyvateľstva. Rakúsko počas krátkej doby vybudovalo silnú vojnovú námornú armádu, Habsburgovci vzápätí rozširovali svoje územia /Lombardsko, Benátsko/ a vplyv v Stredomorí. Istria, Kvarner, Dalmácia a vnútrozemí sú osídľovanie Italy za podpory rakúskych úradníkov. Juhoslovania sa ale obávali straty svojej stáročnej kultúry, preto vznikala obrodenecká hnutie, podobne ako v českých a slovenských krajinách. V tej dobe intelektuáli zjednotili spisovnú chorvátčinu a srbčinu v nový pravopisný celok - v srbochorvátčinu. Keď v revolučnom roku 1848 Maďari povstali, vojsko pod vedením hrabete Josipa Jelačiče pomohlo Habsburgovcom pri potlačení revolúcie, napriek tomu chorvátske vnútrozemie ďalej zostalo súčasťou Uhorska. Istrii a Dalmácii spravovala priamo Viedeň. Slovanské obyvateľstvo nesúhlasilo s touto rakúskou politikou a vo všetkých vrstvách silil odpor proti Habsburgovcom a to viedlo k vzniku národno-oslobodzovacieho hnutia. K zjednoteniu došlo až v roku 1905, kedy bola schválená rijecká rezolúcia požadujúca samostatnosť jihoslovanského štátu Chorvátska s Istrií a Dalmácií.

Dovolenka v Chorvátsku

Poďte na dovolenku do prekrásnych chorvátskych letovísk:

Mandre, ostrov Pag Mala Duba Lopar, ostrov Rab Novigrad, Istria
Mandre, ostrov Pag Mala Duba Lopar, ostrov Rab Novigrad, Istria
Tučepi Bol Baška, ostrov Krk Podstrana
Tučepi Bol, ostrov Brač Baška, ostrov Krk Podstrana

  

Dalšie možnosti ubytovania ponúkame na stránkách Ubytovanie ChorvátskoApartmány Chorvátsko a Penzióny Chorvátsko.